Červený poštový koč a Jesenná cesta na červenom poštovom koči sú popri Podolínskom strašidle, známom v slovenskom preklade, najčítanejšie a najobľúbenejšie Krúdyho romány. Stretávame sa s nezvyčajným, impresionistickým spisovateľským zjavom, podmaňujúcim svojou bujnou fantáziou a predstavivosťou. Ako vo väčšine jeho diel aj v týchto románoch prepletajú sa melancholické a nostalgické postavy, tu z konca storočia, so životnými, skutočnými figúrami. Výrazným jazykom, originálnymi, obrazne sýtymi metaforami autor ozvláštňuje tento dvojitý tematický okruh sna a skutočnosti. Do živelného romanticizimu, do jeho hlasu, ktorý vie hovoriť o všetkom, najmä o ženskej kráse iba s nadšením, zakaždým sa primieša nejaký reálny prvok, potláčajúci vzletnosť. A tak si tu môžeme vypočuť kvetnané, no nie malicherné, spomienky skúsených krásavíc a mocných milencov, spolu s Alvinczim, posledným rytierom stratenej triedy, cestovať na poštovom koči do zádumčivých krajov sna, stretávať sa s ľuďmi, poznačenými stigmou úpadku a upozorňujúcimi na seba romanticky snovým životným pocitom, čudáctvami a zvláštnymi záľubami. Popri tomto svete nám pred očami defiluje celá galéria drobných budínskych ľudí, čašníkov, herečiek i novinárov. V senzibilnom Kazimírovi Rezedovi, obdivovateľovi Turgenevových hrdinov, akoby bol Krúdy načrtol svoj vlastný portrét človeka, ktorý blúdi, sníva a stroskotáva v džentríckej peštianskej spoločnosti ako hdina zašlých čias. Krúdy podmanivo vykreslil tento svet, ale i typickú maďarskú krajinu, Dolnú zem. Nemenšie je však i jeho porozumenie pre zem slovenskú a jej ľudí, hory, povesti a legendy. A i pre toto si tento najpopulárnejší - popri Zsigmundovi Móriczovi - predstaviteľ modernej maďarskej prózy zasluhuje, aby sa slovenský čitateľ oboznámil s jeho zvláštnou knihou a objavil čaro, ktoré jej dal spisovateľ.